Vyhláška
Talianske ministerstvo kultúry nedávno vydalo vyhlášku s názvom Usmernenia na určenie minimálnych poplatkov za koncesiu na využívanie kultúrneho dedičstva uchovávaného národnými inštitútmi a miestami kultúry (D.M. 11. apríla 2023, č. 161). Vyhláška vyvolala obavy mnohých organizácií a odborníkov v odvetví kultúrneho dedičstva, pretože sa ňou zavádzajú minimálne poplatky za vytváranie a používanie digitálnych reprodukcií kultúrneho dedičstva vo vlastníctve štátu vrátane diel vo verejnej sfére na komerčné účely. Vo vyhláške sa nezohľadňujú šedé oblasti, v ktorých sa komerčný účel kombinuje s použitiami povolenými podľa zákona o kultúrnom dedičstve.
Dekrét poškodzuje propagáciu a šírenie talianskeho kultúrneho dedičstva, obmedzuje ústavné slobody výskumu a prejavu a obmedzuje práva na „využívanie kultúrneho dedičstva a prispievanie k jeho obohacovaniu“ (dohovor z Fara, článok 4).
Taliansky zákon o kultúrnom dedičstve
V talianskom zákone o kultúrnom dedičstve (legislatívnydekrét č. 42 z 22. januára 2004) sa uvádza,že verné digitálne rozmnoženiny kultúrneho dedičstva sa môžu používať na komerčné účely len po získaní povolenia od inštitúcie správy kultúrneho dedičstva, ktorá si ponechala fyzické dielo, a po zaplatení poplatku.
Doteraz sa podľa širšieho výkladu zákona o kultúrnom dedičstve mohla každá inštitúcia správy kultúrneho dedičstva rozhodnúť, či poskytne povolenie a požiada o platbu (články 107 a 108).
Novým dekrétom, ktorým sa zavádzajú minimálne poplatky, sa však výrazne obmedzuje diskrečná právomoc udelená talianskym štátom vlastneným inštitúciám správy kultúrneho dedičstva. Účinky nových ustanovení sa dotknú menších inštitúcií, pre ktoré je často výhodnejšie neúčtovať poplatky v prospech propagácie inštitúcie a samotného kultúrneho dedičstva; a z hľadiska úspor nákladov na zavedenie systému udeľovania povolení a poplatkov.
Dôsledky pre verejnú sféru
Ustanovenia zákona o kultúrnom dedičstve a vyhlášky existujú mimo autorského práva. Uplatňujú sa bez ohľadu na to, či konkrétny artefakt kultúrneho dedičstva už nie je chránený autorským právom.
V dôsledku toho, aj keď sú materiály verejne dostupné a mohli by sa z tohto hľadiska reprodukovať a šíriť bez obmedzení, stále platia obmedzenia stanovené v zákone o kultúrnom dedičstve a dekréte. Taliansky zákonník kultúrneho dedičstva preto obmedzuje verejnú sféru, ktorá je teraz výslovne chránená na európskej úrovni článkom 14 smernice o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu (CDSM).
Vykonávanie článku 14 smernice o CDSM Talianskom vyvolalo mnohé obavy. Podľa článku 14 sa na rozmnoženiny diel výtvarného umenia vo verejnej sfére nemôže nárokovať žiadna ochrana susedných práv (tzv. „nižší“ druh ochrany podľa autorského práva). Zatiaľ čo cieľom tohto článku je chrániť a zachovať status verejnej sféry v digitálnej oblasti, v článku 32c talianskeho autorského zákona (zákon č. 633 z 22. apríla 1941), ktorým sa transponuje článok 14, sa výslovne odkazuje na to, že kódex kultúrneho dedičstva nemá prednosť, čo v skutočnosti obmedzuje praktický účinok článku 14.
Dekrét už poškodzuje šírenie talianskeho kultúrneho dedičstva a výmenu poznatkov. Mnohé vnútroštátne inštitúcie, ktoré by uplatňovali politiky otvoreného prístupu, teraz musia uplatňovať poplatky stanovené v dekréte bez toho, aby mali možnosť vybrať si stratégiu, ktorá najlepšie vyhovuje ich charakteristikám.
Ako sa vyhláška o krok späť od predchádzajúceho stavu
Pokiaľ ide o vydavateľské odvetvie, vyhláškou sa zvyšujú poplatky za náhradu. Nariaďuje sa v ňom zaplatenie poplatku za publikovanie produktov s krycou cenou presahujúcou 50 EUR a tlačou presahujúcou 300 kópií.
Vyhláška je v rozpore s usmerneniami pre nadobúdanie, obeh a opakované použitie rozmnoženín kultúrneho dedičstva v digitálnom prostredí vydanými Ústredným inštitútom pre digitalizáciu kultúrneho dedičstva – digitálnou knižnicou ministerstva kultúry (počas predchádzajúceho legislatívneho obdobia) – v júni 2022 ako súčasť národného plánu digitalizácie kultúrneho dedičstva. V usmerneniach sa výslovne odporúča, aby zverejňovanie obrázkov kultúrneho dedičstva vo vlastníctve štátu v akomkoľvek vydavateľskom produkte bolo bezplatné bez ohľadu na cenu krytia a počet vytlačených kópií.
Ustanovenia novej vyhlášky sú ešte horšie ako ustanovenia ministerskej vyhlášky z 8. apríla 1994 , ktorou sa stanovili bezplatné poplatky za monografie s krycou cenou do 70 EUR a obehom 2 000 kópií, ako aj za všetky pravidelné publikácie.
V dekréte sa nezohľadnilo ani stanovisko talianskeho Dvora audítorov, ktorý uverejnil uznesenie č. 50/2022/G o výdavkoch na informačné technológie s osobitným zreteľom na digitalizáciu talianskeho kultúrneho dedičstva, pričom sa zdôraznilo, že náklady na zavedenie systému poplatkov často prevyšujú príjmy vytvorené samotnými poplatkami.
Ako sa dekrétom zavádzajú zložité a nedostatočné právne predpisy
Dekrét predstavuje množstvo problémov z hľadiska vykonávania politík otvoreného prístupu. Zavádza sa ním aj niekoľko nejednoznačností, ktoré môžu mať negatívny vplyv na inštitúcie správy kultúrneho dedičstva a práva tých, ktorí ich využívajú. Jednou z takýchto otázok je nejasnosť, či používateľ nezávisle reprodukuje kultúrne dedičstvo na nekomerčné účely. Okrem toho sa vyhláška nezaoberá širokou škálou scenárov, v ktorých môže byť komerčný účel len nepriamy, a na použitie sa vzťahujú výnimky stanovené v článku 108 talianskeho zákona o kultúrnom dedičstve, ako napríklad (osobné použitie, štúdium, výskum, slobodné vyjadrovanie, zveľaďovanie a tvorivé vyjadrovanie).
Čo môžete urobiť
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o otázkach nastolených v tomto príspevku, pozývame vás, aby ste sa pripojili ku komunite Europeana Network Association pre autorské práva a sledovali prácu osobitnej skupiny zriadenej podľa článku 14. Takisto Vás vyzývame, aby ste sledovali činnosti kapitoly Creative Commons Italy a prečítali si pripomienky kapitoly CC Italy k nedávnej vyhláške o minimálnej sadzbe.